Grafton Slovakia: Keď si najímate mysle, nechajte ich hĺbať

Bratislava 9. apríla 2019​ - Pomaly každé ráno nás víta ďalšia metóda na zvládnutie ešte väčšieho kvanta práce. Vývojári chŕlia softvér, aby sme plnili zadania svižnejšie ako včera. Workshopy vábia na zvyšovanie výkonnosti. Stáva sa z toho obsesia. Je však honba za efektivitou naozaj prospešná? A nevedie k ubíjaniu potenciálu zamestnancov?

Napriek našej posadnutosti pracovným tempom i objemom sa produktivita v ostatnom desaťročí nevzmáha. Podľa Štatistického úradu Ministerstva práce Spojených štátov amerických je aktuálny nárast 1,4 % ročne – najnepatrnejší za ostatných 30 rokov a druhý najnižší od polovice minulého storočia. Máme k dispozícii viac nástrojov na zvyšovanie produktivity ako kedykoľvek predtým, ale prejavuje sa to čoraz menej.

Ešte povážlivejšie je zistenie, v tomto kontexte úplne logické, že ľudia napospol nie sú stotožnení s takýmto nastavením pracovnej sféry. Prieskum spoločnosti Dropbox ukázal, že 61 % zamestnancov v nevýrobných segmentoch pociťuje potrebu spomaliť, aby mohli dospieť k plnohodnotným výsledkom svojej činnosti.

Kalkulačkám tmavnú displeje

Prečo teda toľko firiem podlieha kultu tabuľkovej produktivity, hoci to prináša negatívne sprievodné úkazy? Problém asi spočíva v historickom odkaze. Tradičné fabrické odvetvia sa stále opierajú o exaktné ukazovatele. Pri vyhodnocovaní sú platnou konštantou už od priemyselnej revolúcie spred vyše dvoch stovák rokov. Inak, vtedy sa bežne pracovalo aj 16 hodín denne.

„Samozrejme, že je lákavé aplikovať odveké princípy na modernú éru. V mnohých sektoroch to aj obstojí,“ podotýka Jitka Součková z personálnej agentúry Grafton Recruitment.

V oblastiach založených na duševnej práci však kalkulačkám tmavnú displeje. Ak programátor napíše viac riadkov kódu za hodinu, povedie to ku kvalite bez múch? Zrejme zapochybujeme. Keď budeme inak špičkového prekladateľa tlačiť do piatich normostrán za hodinu, neradno radšej rovno siahnuť po otrockom translátore, ktorý nám ich dodá trebárs aj stokrát viac? Je jasné, že taký text by vo finále bol na smiech... A čo tak zdvojnásobiť kreatívcom počet skupinových brainstormingov?

Bez dostatočného oddychu? Potom aj bez prémií

Japončina obsahuje pojem „karoši“: smrť z prepracovanosti. Naopak, Taliani nedajú dopustiť na svoje „il dolce far niente“, čiže sladké ničnerobenie. Ale pozor! Štúdia odhalila, že notoricky zo záhaľky podozrievaní Taliani pri priemerne 35,5-hodinovom pracovnom týždni prispejú každú hodinu k HDP o 40 % viac ako Turci s pracovným časom 47,9 hodiny týždenne, referuje BBC.

Nóri s pracovným týždňom v trvaní v priemere 34,0 hodiny dodajú do hrubého domáceho produktu v prepočte 78,7 amerického dolára za hodinu, zatiaľ čo Američania pracujúci v priemere o 4,6 hodiny dlhšie len 69,6 USD. Mimochodom, Slováci pracujú v priemere 38,9 hodiny týždenne, hlási Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) v najčerstvejšom dostupnom súpise. Pred desiatimi rokmi to bolo presne o 1 hodinu týždenne viac (39,9) a na konci milénia až 41,8 hodiny.

Analýza na vzorke 5 000 zamestnancov v USA ukázala, že len približne každý tretí, ktorý si zobral menej ako 10 dní platenej dovolenky za rok, sa počas troch rokov dočkal prémií či zvýšenia mzdy. A zo zvyšných respondentov, tých dlhšie dovolenkujúcich a zdanlivo menej oddaných zamestnávateľovi? Dve tretiny... Podľa iného amerického prieskumu sa notorickí pracanti vystavujú o 40 % vyššiemu riziku infarktu oproti štandardu, čo je skoro na úrovni fajčenia (50 %).

Produktívni sme len 2:53 h denne

Ľuďom pracujúcim 11 hodín denne hrozí klinická depresia 2,5-krát viac v porovnaní s dopadmi pracovnej doby 7-8 hodín. Švédi experimentujú s pracovným dňom zredukovaným na 6 hodín. Austrálska štúdia presviedča o vhodnosti maximálne 25-hodinového pracovného týždňa pre ľudí nad 40 rokov.

Výskum na vzorke takmer 2 000 osôb vo Veľkej Británii zase priniesol značne ohurujúci poznatok, že denne odvádzame produktívnu prácu len 2:53 h. Agendu na dorovnanie 8 hodín tvorí aktivita na sociálnych sieťach, čítanie spravodajstva, súkromné debaty s kolegami, konzumácia a aj hľadanie si novej práce...

Ak je pracovných úloh fakt veľa, stúpa dôležitosť primeraných prestávok. Mozog počas nich prejde do stavu onoho talianskeho ničnerobenia a pri tomto „default mode network“ sa utlmí aktivita „central executive network“, teda výkonnej siete určenej na riešenie úloh. Vzájomne sa potláčajú, prepínačom je režim „salience network“. Práve stav ničnerobenia spúšťa predstavivosť, tvorivosť a nachádzanie súvislostí.

Bez využitia „default mode network“ človek okrem iného prichádza o sebauvedomenie, čiže mu uniká zmysel činnosti. Preto pri nadmerne dlhej záťaži bez oddychu zamestnanci už necítia pridanú hodnotu a práca ich prestáva napĺňať.

Sústavná zaneprázdnenosť rušivými podnetmi

Napriek všetkým relativizujúcim námietkam pretrváva sklon manažérov presadzovať svoje predstavy o vhodných tímových postupoch a  správnom tempe. Pre pešiakov v rámci hierarchie však nasilu podsúvané nástroje a deadliny sú brzdou pri dosahovaní optimálnych výstupov. Vyskakovacie okná, notifikácie príspevkov v projektových četoch a pípajúce správy v intranetoch navodzujú stav sústavnej zaneprázdnenosti rušivými prevádzkovými podnetmi. Koncentrácia na skutočne zmysluplnú prácu je fuč a ťažko obnoviteľná.

„Sme vskutku dobrí v poháňaní bežiacich pásov. Angažujeme ľudí pre ich mysle a potom im nedávame šancu hĺbať,“ povzdychol si výkonný riaditeľ spomenutého Dropboxu Drew Houston na margo tohto fenoménu. Základná kontrolná otázka pritom vraj je až takto jednoduchá: čo ak by sme poskytli ľuďom šancu odviesť tú najlepšiu robotu ich kariéry namiesto toho, aby sme ich nútili vykonávať rutinu ešte frenetickejšie?

Doba nie je ľahká pre tých, ktorí konštantne čelia nutkaniu niečo robiť. „Možno na to, aby sme toho mohli urobiť viac, musíme prijať skutočnosť, že treba robiť menej,“ nabáda Jitka Součková z Graftonu.